MISIONÁROVE ŠTATISTIKY

            Francis Chisholm bol unavený. Neprestávajúci dážď spôsobil v meste i okolí povodne, ktoré ľuďom priniesli veľa škôd a biedy. Aj jeho kostol sa prívalom vody zrútil. Jediné, čím sa utešoval, bolo, že v tej chvíli v kostole nikto nebol.
            Na návštevu jeho misie v čínskom Paitane sa ohlásil spolužiak z teologických štúdií, Anselm Mealey. Vedelo sa o ňom, že cieľavedome a úspešne kráča nahor k biskupskému kreslu. Okrem toho mal na starosti európske misie v ďalekých krajoch.
            Pre rozvodnenú rieku musela plachetnica s Mealeym pristáť ďaleko od prístavu. Nebolo tam nijakých nosidiel, len akési fúriky, ktoré domorodí Číňania používali na lacnú prepravu cestujúcich. Pre váženého cirkevného hodnostára to bola chúlostivá situácia.
            K Francisovi prišiel celý dolámaný a zablatený. „Taký som rád, Francis, že ťa konečne vidím!“ A zrazu sa zarazil, keď ponad Chisholmovo plece zazrel rumovisko. „Ach, nerozumiem, a kde je tvoj kostol?“
            „Nuž vidíš, čo z neho vďaka týmto dažďom ostalo!“ „Ach, len taká hromada... A ty si písal o krásnej budove! Čo poviem doma?“ Zasmial sa krátko, trpko a pokračoval: „Sľúbil som prednášku v Londýne o misiách v pohanskej Čine. Doniesol som si svoju novú kameru. Tým som sa dostal... vlastne nás všetkých som dostal do nepríjemnej situácie.“
            Anselm Mealey strávil u Chisholma dva týždne. Čína sa mu celkom zapáčila. „Ach, ten Orient je tak čarovný! My ľudia západnej kultúry sme náchylní hľadieť na Číňanov ako na nižšiu rasu. Zato ja si dokážem podať ruku s akýmkoľvek Číňanom. Samozrejme, za predpokladu, že verí v Boha a...“, vyprskol, „... a v mydlo!“ Otec Chisholm pozrel na svojho domorodého pomocníka. Jeho tvár bola síce bezvýrazná, ale bolo vidno, ako mu stiahlo nozdry.
            Za čas Mealeyho pobytu prestalo pršať. „Priniesol som vám pekný čas,“ povedal. „Niektorí ľudia idú za slnkom, ale v mojom prípade slnko ide za mnou.“ Rýchlo vytiahol svoju kameru. V honbe za získaním záberov sa neváhal prehrabať aj v popole štvrtí, ktoré boli nedávno napadnuté morom.
            Na obed sa do misie vrátil uveličený. „Asi naozaj budem mať tú svoju prednášku! Urobím ju ale z pohľadu nebezpečenstva a ťažkostí na misijnom poli! Dnes ráno sa mi podaril úžasný záber z rumoviska kostola. To dopadajúce svetlo je dokonalé! Pozri, Francis!“
            Večer pred odchodom ale Mealey zvážnel. Chisholmovi povedal: „Nemôžem ti dať peniaze na nový kostol.“ „Nepýtal som ich od teba.“ „Keby si bol aspoň viac spriatelený s niektorými vyššie postavenými ľuďmi v meste. S bohatými kupcami. Keby sa aspoň tvoj bohatý priateľ Čia stal kresťanom...“ Chisholm hovoril nezvyčajne stručne: „Nestal sa. A dával štedro. Nepožiadam ho už ani o halier.“
            Mealey rozladene pokrčil plecami: „Musím ti, Francis, otvorene povedať, že som sklamaný tvojimi misijnými úspechmi. Pozri sa na počet svojich pokrstených. Nedá sa prirovnať k našim štatistikám z iných krajín. Tvoj graf je najnižší spomedzi všetkých.“
            Chisholm hľadel pred seba upreto a so stisnutými perami. Zúfalo sa modlil, aby sa ovládol a zniesol toto pokorenie. Mealey pokračoval: „Pozri na svojho predchodcu. Za tri roky pokrstil viac ako tisíc ľudí! Mal katechétov, ktorí mu v tom pomáhali! Prečo si ty nezamestnáš katechétov? Niečo by si im musel zaplatiť, ale pomáhali by ti získavať ľudí pre kresťanstvo. Je to všeobecný zvyk.“
            Nie, Chisholm nechcel katechétov. Vedel, ako fungovali u jeho predchodcu. Kŕmili síce hladných, pomáhali v biede, ale nie zadarmo. Za pomoc žiadali krst. On mal vo svojej misii pár desiatok kresťanov. Ale nikto z nich nebol k viere prinútený okolnosťami. Všetci boli kresťanmi z vlastnej vôle.
            „Nepochopil si tunajšiu situáciu,“ hodnotil ďalej Mealey. „Žiješ tak strašne chudobne. Mal by si zaúčinkovať na domorodcov, mať nosidlá, sluhov, byť viac okázalý.“ „Mýliš sa, Anselm. Číňania nenávidia okázalosť. Kňazov, ktorí sa takto správajú, pokladajú za nehodných úcty.“
            Nasledovalo dlhé mlčanie. „No, po tomto už asi nemám čo povedať. Len to, že tvoj postoj k celej veci ma veľmi mrzí.“ Vstal a odišiel do svojej izby.
            Keď ráno od Francisa odchádzal ďalej, na inšpekciu do japonských misií, podal mu ruku akoby na odpustenie. „Rozíďme sa v dobrom. Myslím si, že inak si dobrák.“ A už hľadel do diaľky a hladkal svoju kameru: „Tak túžim ísť ďalej. Cestovať a vidieť! Mám cestovanie v krvi. Pán Boh vás požehnaj!“
            Nastúpil do nosidiel a zakýval na rozlúčku bielym ručníkom.